Zelená je tráva (alebo Načo umývať pohárik od jogurtu, keď niekto lieta štyrikrát za rok do Thajska)

koncept, réžia, texty: Petra Fornayová 
účinkujú: Vlado Zboroň, Silvia Sviteková, Petra Fornayová

v dokrútkach: Marinko Pintar, Lazi Drago 
dramaturgia: Peter Šulej 

médiá, zvuk, technická réžia: Fero Király, Jakub Pišek

scéna: Matej Gavula 

videodokrútky a editing: Adam Hanuljak, Jakub Pišek 

produkcia: Asociácia súčasného tanca / Tereza Michalová, Association Divadelná Nitra / Anna Šimončičová 

premiéra: 3.10.2021, Divadelná Nitra

koproducenti: Association Divadelná Nitra (SK), Contemporary Dance Association (SK), Dublin Theatre Festival (IE), Kunstencentrum Buda (BE), Plesni Teater Ljubljana (SE)

v rámci európskeho projektu Be SpectACTive! / Realized in the framework of the European project Be SpectACTive! – Associazione Culturale CapoTrave / Kilowatt (IT), Artemrede – Teatros Associados (PT), Bakelit Multi Art Center (HU), Koproduktionshaus Wien / Brut (AT), Kunstencentrum Buda (BE), Café de las Artes Teatro (ES), Domino Udruge (HR), Asociácia Divadelná Nitra (SK), Dublin Theatre Festival Company (IE), Göteborgs Kommun – Göteborgs Stads kulturförvaltning / Stora Teatern (SE), Institution Student Cultural Centre (RS), Occitanie en scène, Réseau en scène Languedoc-Roussillon (FR), Plesni Teater Ljubljana (SI), Tanec Praha (CZ), Teatrul Naţional Radu Stanca Sibiu (RO), Fondazione Fitzcarraldo (IT), Universitat de Barcelona (ES), Université de Montpellier (FR), Centre national de la recherche scientifique / CNRS (FR).
S podporou Európskej únie – programu Kreatívna Európa. 

Projekt podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia. 

Ďalší partneri projektu: Úrad podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu, mesto Nitra, Nitriansky samosprávny kraj, Flanders – State of the Art, Nadácia SPP, LITA – autorská spoločnosť, Bratislavský samosprávny kraj, Nadácia mesta Bratislavy. 

 

Poďakovanie: Katja Somrak, Urša Adamič, Martina Vannayová, Mateja Koren, Beáta Kolbašovská, Primož Repar

Predstavenie Zelená je tráva hľadá odpoveď na otázku, čo našu rozmaznanú civilizáciu presvedčí o zmene nastaveného diskurzu, pýta sa na vzťah medzi slobodou jednotlivca a jeho zodpovednosťou – za spoločnosť, za budúce generácie, za životné prostredie. Existujú riešenia pre postupujúcu ekologickú krízu? Budąú to súkromné stratégie alebo globálne politické riešenia?   Do akej miery budeme pri tom ochotní a schopní nasledovať aj „mravný zákon“ a kam sa posunú jeho hranice?   

Jedna z mnohých definícií mravnosti hovorí: Mravnosť ukazuje na kvalitu jednotlivca, ktorý sa v posudzovaní a jednaní orientuje k dobru a môže preto rozlišovať dobro a zlo. Mravnosť je  subjektívna, dobro a zlo môže byť rôzne interpretovateľné - najmä vzhľadom na perspektívu času, z ktorej prisúdime niečomu punc dobra či zla.   No mravnosť je podľa istých teórií  objektívne viazaná na istú dobu, na čas, priestor, teda kultúru, v ktorej existujeme. Dôkazom je primárne Deklarácia ľudských práv z roku 1789, kedy už bola spoločnosť pripravená aplikovať humánne princípy aj do fungovania štátu a práva. Hovoriac o novej mravnosti, možno by bolo dobré začať úvahami o novej spoločnosti, kreujúcej novú kultúru. Aká bude – ak bude – nová spoločnosť? Prestane, či naopak len začne skutočný boj o prežitie?

Naša mravnosť sa točí okolo nás samých. Ak sa naplnia apokalyptické predpovede, hoci len čiastočne, tak máme dnes bližšie k distopii než k utopickému zázraku a  „mravný zákon v nás“ čakajú výzvy.  Sme jediný druh, ktorý si ničí vlastné životné prostredie, zároveň s tým však aj životné prostredia mnohých iných živočíšnych druhov. Víziou novej spoločnosti by mohla byť spoločnosť, v ktorej antropocentrizmus prestane byť  generálny filter pohľadu na svet.  

Podľa niektorých vedcov sme už teraz svedkami  globálneho kolapsu. Niektorí tvrdia, že nám pomôže prehĺbenie úcty k prírode a vzájomnej solidarity, iní nabádajú k ezoterizmu ako novému náboženstvu, ktoré by dalo nový zmysel života spoločnosti závislej na enormnej spotrebe energie a na bezbrehom konzume. Iní veria v pomoc technológií (hoci už v roku 1865 Wiliam Stanely Jevons popísal paradox, že zvyšovanie účinnosti využívania zdroja vedie k zvyšovaniu rýchlosti spotreby daného zdroja, čiže technologický pokrok nevedie k zníženiu spotreby). 

Mnohí sa však prikláňajú k názoru, že sú to len naivné a utopické predstavy - aj keby sa podarilo znovu nastaviť systém, po čase sa vrátime k využívaniu zdrojov na zabezpečenie vlastnej existencie na úkor zvyšku ekosystému. Lebo tento vzorec správania je jednoducho základným predpokladom života. Relatívna stabilita ekosystému končí, keď začnú dochádzať zdroje. 

Ak by ľudia vymizli, komu by to okrem nás prekážalo? – spýtali sa raz Francisa Hallého, botanika a zanieteného ochrancu lesov. Považoval tú otázku  za drsnú, ale absolútne opodstatnenú.  Keď však vymiznú stromy, skončia aj ľudia.  Ako hovorí poľský filozof Henryk Skolimowski – demokracia už nestačí, potrebujeme ekokraciu ako formu vlády, ktorá  rešpektuje celý prírodný systém.